Скачать книгу

tisíc hrmených!“ – vyskočia desiati —

      „stoj! – daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“

      Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:

      „Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!“ —

      Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:

      Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!

      Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,

      a to takou mierou, ako nám on merá.

      Merá nám on, merá dukáty z klobúka,

      červenú angliu[7] od buka do buka.

      Nad horou na skale perečko sa belie:

      kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele!

      Bo kohos’ Jánošík na paloš[8] načiara,

      tomu nespomôžu ani tria cisára;

      a komu odpíše lístoček trirohý,

      toho nezachráňa múry do oblohy.

      Raz junák zapískne – z dvanásť pušiek blyskne;

      druhý raz zapískne – tisíc chlapcov zvýskne;

      tretí raz zapískne – šabličky zazvonia

      zhora od Považia, zhora od Pohronia —

      a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:

      „My sme u nás doma – my sme tuná páni!“

      Horí ohník, horí – nie jak voľakedy —

      a okolo ohňa desať chlapcov sedí.

      Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia —

      do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.

      Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje —

      skočia – zavzdychajú: „Jaj, naše nádeje!

      Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!

      Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.

      Svitaj, Bože, svitaj, žeby bolo ráno,

      aby nás ohrialo slnko maľováno!“

      Už vatra dohára jak obetná žiara,

      a chlapci sťa sochy okolo oltára,

      sedia oni, sedia do ohníčka hľädia —

      do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.

      Už plamenček malý, – už len blysk slabušký

      na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;

      už i ten plamenček pomaly zhasína —

      už temno, už ticho jak v stred cintorína.

      A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:

      „Jánošík lapený! – Šuhajci, dobrá noc!“ —

      Zahučali hory, zahučali doly —

      zanôtili chlapci: „Boli časy, boli!

      Boli časy, boli, ale sa minuli —

      po maličkej chvíli minieme sa i my!

      Keď sa my minieme, minie sa krajina,

      akoby odlomil vŕštek z rozmarína;

      keď sa my minieme, minie sa celý svet,

      akoby odpadol z červenej ruže kvet.“

      II.

      Padá rosa, padá za bieleho rána,

      plačúci paholček ovečky zaháňa:

      Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,

      veď už viac Jánošík nepôjde za vami!

      Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,

      veď vám už tí páni Janíčka zlapali!

      Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,

      keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.

      A jeho obstali i zhora i zdola,

      sťa tie čierne vrany bieleho sokola. —

      Jánošík za stolom vínečko popíja —

      a pohon zo štyr strán biely dom dobýja.

      Jánošík, junošík, obzriže sa hore:

      už je kolo teba drábov celé more, —

      more šíre, more, a ty malý kameň:

      „Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!“ —

      A čo by vás, nemcov,[9] bolo za tri svety,

      to ste Janíčkovi iba pod pôl päty.

      A čo by ste z neba ako dážď padali,

      to ste Janíčkovi len pod palček malý!

      U dverí sekery, v oblokoch pištole:

      „Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!“

      A čo by ste strely búrkou doň sypali:

      ešte pre Janíčka guľku neuliali.

      Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,

      košelečka jeho krvou nezamokne.

      Jánošík si ešte popíja pomaly —

      a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:

      „Chyťte ho!“ – No len, no! sadkajte si málo,

      ešte mi tu kvapka vínečka zostalo!

      „Chyťte ho!“ – Ktože to? ty, Gajdošík zradný?!

      Ty zradca? – teda ty samý prvý padni!

      A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:

      zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.

      Janík spoza stola ani hor’ nevstáva

      a tí dnu naň kypia ako divá riava:

      „Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len!

      Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!“

      Tak tedy? – dobre, no! – zahrajú v ňom žily:

      Hrmien bôh! koľko vás ide do pôl kily?![10]

      Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo:

      a už drábi ležia ako v báni[11] drevo.

      I bol by už Janík na slobode býval,

      keby sa na neho zlý duch nebol díval.

      No, baba, babečka zavreští z prípecka:

      „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“

      Nasypali hrachu pod jelenie nôžky:

      hneď mu dali na ne centové[12] ostrôžky.

      Ale sa Jánošík sotva popohýna,

      už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina:

      Hoj, tisíc prabohov! vy galgani spilí —

      zjete si to hneďky, čo stes’ navarili!

      Iba raz spakrukou dokola zatočí,

      už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;

      len raz sa činčierom[13] dokola zaženie,

      už

Скачать книгу


<p>7</p>

anglia – anglické súkno, v ľudovej slovesnosti obyčajne červené

<p>8</p>

paloš – šabľa, meč

<p>9</p>

nemec – tu vo význame cudzí

<p>10</p>

kila – objemová miera, približne 50 litrov

<p>11</p>

báň – rúbanisko

<p>12</p>

cent – stará hmotnostná jednotka, asi 60 kg

<p>13</p>

činčier – puto