LITMIR.BIZ

Скачать книгу

neudeje dvakrát."

      "Bál som sa menej, keď som nemal nič, " odpovedal. "Teraz, keď máme toto všetko, len mi to robí starosti. Sme v bezpečí. Ale ja tento pocit nemám."

      Pozrela sa na neho svojimi súcitnými očami, boli lieskovohnedé, veľké a vyzerali, ako by v nich bola múdrosť celého sveta. Jej viečka napoly privreté ako vždy s pohľadom mierne ospalým, ktorý rámovali jej krásne, rovné hnedé vlasy - teraz už pretkané šedinami, padajúce po oboch stranách tváre. Mala zopár vrások naviac, ale inak sa nezmenila.

      "To preto, že nie si v bezpečí," povedala. "Žiadny kráľ nie je v bezpečí. Na našom dvore je viac špiónov, než by si si myslel. Taký je život."

      Naklonila sa, aby ho pobozkala a usmiala sa.

      "Skús si to užiť, " povedala. "Je to predsa svadba."

      S tým sa otočila a odišla.

      Díval sa za ňou, potom sa otočil a pozrel sa cez dvor. Mala pravdu, ona mala vždy pravdu. Chcel si to užiť. Miloval svoju najstaršiu dcéru a toto bola predovšetkým jej svadba. Bol to najkrajší deň v najkrajšom ročnom období – vrcholiaca jar s prísľubom leta. Dve slnka žiarili na oblohe a jemný vánok čeril vzduch. Všetko bolo v plnom kvete. Stromy všade naokolo žiarili širokou paletou ružových, fialových, oranžových a bielych kvetov. Nebolo nič, čoby si želal viac, než ísť teraz dole a sadnúť so svojimi mužmi, oslavovať svadbu svojej dcéry a piť dovtedy, kým by už viac ani nemohol.

      Ale nemohol. Ešte predtým, než vôbec mohol opustiť hrad, ho čakal dlhý zoznam úloh. Koniec koncov, svadba kráľovskej dcéry znamenala veľa povinností aj pre kráľa samotného - musel sa stretnúť so svojou radou; so svojimi deťmi; a s dlhým radom prosebníkov, ktorí mali právo vidieť kráľa v tento deň. Bol by rád, keby sa mu podarilo opustiť hrad včas pred západom slnka.

      *

      MacGil, oblečený vo svojom najjemnejšom kráľovskom odeve - zamatové čierne nohavice, zlatý opasok, kráľovská róba vyrobená z najjemnejšieho fialového a zlatého hodvábu, biely plášť, lesklé kožené topánky po lýtka, na hlave koruna v strede s veľkým rubínom - vykračoval po zámockých sálach, obklopený služobníctvom. Prešiel jednu miestnosť po druhej, zbehol po schodoch, skrátil si cestu cez kráľovské komnaty, cez veľkú sieň s klenutým stropom a vitrážovými oknami. Až prišiel k starobylým dubovým dverám, hrubé ako kmeň stromu, ktoré mu služobníctvo otvorilo a ustúpilo stranou. Sieň Trónu.

      Jeho radcovia sa postavili do pozoru keď MacGil vstúpil a dvere sa za ním s buchnutím zavreli.

      "Posaďte sa," povedal prudšie, ako je obvyklé. Bol unavený, najmä dnes zo všetkých tých nekonečných formalít spojených s kráľovským úradom, a chcel to mať rýchle za sebou.

      Prešiel cez Sieň Trónu, ktorá na neho nikdy neprestala robiť dojem. Stropy sa vypínali pätnásť metrov vysoko a na celej jednej stene bola farebná sklenená vytráž, podlahy a steny boli z kameňa pol metra hrubého. Do miestnosti by sa vošlo aj sto hodnostárov. Ale v deň, ako je dnes, keď bola zvolaná len rada, to bol len on a jeho hŕstka poradcov vo veľkej sále. Miestnosti dominoval obrovský stôl v tvare polkruhu, za ktorým stáli jeho radcovia.

      Kráľ rýchle prešiel sál a mieril rovno k svojmu trónu. Vystúpil po kamenných schodoch, prešiel okolo vyrezávaných zlatých levov, a ponoril sa do červeného zamatového čalúnenia svojho trónu, ktorý bol inak celý zo zlata. Jeho otec sedel na tomto tróne, ako aj otec jeho otca, a všetci MacGilovci pred ním. Keď sa posadil, MacGil cítil ťažobu svojich predkov - všetkých generácií pred ním.

      Prezrel si prítomných radcov. Tam bol Brom, jeho najväčší generál a jeho poradca pre vojenské záležitosti; Kolk, generál chlapčenskej Légie; Aberthol, najstarší z nich, učenec a historik, poradca kráľov po tri generácie; Firth, jeho poradca pre vnútorné záležitostí, vychudnutý muž s krátkymi, sivými vlasmi a vpadnutými očami, ktoré nikdy nezostali v pokoji. Firth nebol muž, ktorému by MacGil niekedy uveril, a ani mu nebolo jasné, čo jeho činnosť pre korunu znamená. Ale jeho otec, a otec jeho otca držali poradcu pre súdne záležitosti, a tak aj on ho držal z úcty k nim. Bol tam Owen, jeho pokladník; Bradaigh, jeho poradca pre vonkajšie záležitosti; Earnan, jeho vyberač daní; Duwayne, jeho poradca pre masy; a Kelvin, zástupca šľachticov.

      Kráľ mal samozrejme absolútnu moc. Ale jeho kráľovstvo bolo liberálne, a aj jeho predkovia umožnili, aby sa aj šľachtici prostredníctvom svojich zástupcov mohli vyjadriť ku všetkým záležitostiam. Vznikla tak krehká rovnováha medzi kráľovským majestátom a šľachtou.

      Keď sa MacGil rozhliadol po miestnosti, zistil že jeden človek chýba. A práve ten, s ktorým hcel hovoriť najviac - Argon. Ako obvykle, kedy a kde sa objaví - bolo nepredvídateľné. To ho rozzúrilo, ale nemal inú možnosť, ako to prijať. I pre kráľa boli Druidi veľmi nevyspytateľní. Bez Argona sa MacGil ponáhľal ešte viac. Chcel to mať čím skôr za sebou a prejsť k tisícke ďalších vecí, ktoré ho ešte pred svadbou čakali.

      Jeho radcovia sedeli oproti nemu okolo polkruhové stola, s odstupom tri metre, každý v kresle zo starovekého duba s vyrezávaným operadlom.

      "Môj pane, ak by som mohol začať," zahájil zasadanie Owen .

      "Môžete. A nech je to stručné. Môj čas je dnes nabitý."

      "Vaša dcéra dostane dnes veľa darov, ktoré – ako všetci dúfame - naplnia jej pokladnice. Tisíce ľudí vzdajú hold, osobne Vám prinášajú dary, a naplnia naše nevestince a krčmičky, čo pomôže naplniť aj naše pokladnice. Ale napriek tomu príprava na dnešné slávnosti z kráľovskej pokladnice aj veľa odčerpá. Odporúčam zvýšenie dane pre ľudí aj pre šľachticov. Jednorazová daň by pomohla zmierniť dopad tejto veľkej udalosti."

      MacGil videl obavy v tvári svojho pokladníka, a zovrelo mu žalúdok pri pomyslení, že pokladnice budú prázdne. Napriek tomu nebude dane znova zvyšovať.

      "Lepšie mať prázdne pokladnice a loajálnych poddaných," odpovedal MacGil. "Naším bohatstvom je šťastie našich poddaných. Nemôžme požadovať ešte viac."

      "Ale môj pane, ak nebudeme - "

      "Už som rozhodol. Čo ešte?"

      Owen skľúčený klesol späť.

      "Môj kráľ, " povedal Brom svojim hlbokým hlasom. "Podľa Vášho rozkazu sme rozmiestnili väčšinu našich síl po meste - pre dnešnú akciu. Prehliadka moci bude impozantná. Ale v prípade, že by mal byť útok na inom mieste v kráľovstve, budeme zraniteľní."

      MacGil prikývol, premýšľal.

      "Naši nepriatelia na nás nezaútočia pokiaľ ich kŕmime."

      Muži sa zasmiali.

      "A čo novinky z Vysočiny?"

      "Posledné týždne neboli hlásené žiadne aktivity. Zdá sa, že ich vojaci sú vyčerpaní z príprav na svadbu. Možno, že sú pripravení, aby uzatvorili mier."

      MacGil si nebol tak istý.

      "To znamená, že buď táto dohodnutá svadba zapracovala, alebo zaútočia inokedy. A čo si o tom myslíte Vy? " spýtal sa MacGil obracajúc na Aberthola.

      Aberthol si odkašľal a prehovoril chrapľavým hlasom: " Môj pane, Váš otec a otec Vášho otca nikdy nedôverovali McCloudovcom. Len preto, že teraz spia ešte neznamená, že sa neprebudia."

      MacGil prikývol na znamenie že si cení jeho názor.

      "A čo Légie? " Spýtal sa, obrátil sa ku Kolkovi.

      "Dnes sme privítali nových regrútov, " odpovedal Kolk s krátkym kývnutím.

Скачать книгу