LITMIR.BIZ

      KAPITOLA TRETIA

      Kráľ MacGil – kus chlapa s hruďou ako sud, s hustou bradou a so šedivými dlhými vlasmi, ktoré lemovali široké čelo plné vrások - stál na horných hradbách svojho hradu, spolu so svojou kráľovnou. Pozorovali nádvorie kde vrcholili prípravy na veľkú slávnosť. Všade pod nimi a tak ďaleko kam len oko dovidelo sa rozkladalo dychvyražajúce mesto obohnané prastarými kamennými hradbami. Kráľov Dvor. Prepojené bludiskom kľukatých uličiek stáli v meste kamenné domy rôznorodého tvaru a veľkosti - pre bojovníkov, pre správcov, pre kone, pre Strieborných, pre Légiu, pre stráže, kasárne, zbrojnice, a medzi nimi stovky príbytkov pre obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli žiť vo vnútri mestských hradieb. Ulice tvorili spojnice medzi mnohoakrovými trávnatými pozemkami, kráľovskými záhradami a kameňom vyloženými námestiami so zurčiacimi fontánami. Kráľov Dvor bol budovaný svojimi vládcami po stáročia a bol na vrchole svojej slávy. Niet pochýb o tom, že teraz to bola najbezpečnejšia pevnosť v celom Západnom kráľovstve Prsteňa.

      MacGil sa mohol pýšít najlepšími a najoddanejšími bojovníkmi, akých kedy kráľ mohol mať, a za jeho života sa nikto neodvážil na neho zaútočiť. Bol siedmym z rodu MacGil na kráľovskom tróne a už tridsaťdva rokov vládol viac než dobre. Bol to dobrý a múdry kráľ. Krajine sa za jeho panovania veľmi darilo. Zdvojnásobil veľkosť armády, rozšíril mestá, priniesol ľuďom prosperitu a nenašla by sa medzi nimi snáď ani jediná sťažnosť. Bol známy ako veľkorysý kráľ a ešte nikdy predtým ľudia nezažili také obdobie hojnosti a pokoja.

      Čo, paradoxne, bolo presne to, prečo nemohol MacGil v noci spávať. MacGil poznal veľmi dobre históriu svojho rodu a vedel, že nikdy predtým nebolo také dlhé obdobie bez vojny. Už nepremýšľal, či bude nejáký útok, ale kedy bude. A od koho.

      Najväčšia hrozba bola samozrejme spoza Prsteňa, z ríše divochov, ktorí vládli v odľahlých Divočinách, a podmanili si všetky národy za Kaňonom, mimo Prsteňa. Pre MacGila, a sedem generácií pred ním, Divočina nikdy nepredstavovala priamu hrozbu. Bolo to vďaka jedinečnej geografickej polohe jeho kráľovstva, ktoré v tvare dokonalého kruhu – prsteňa – bolo oddelené od zvyšku sveta hlbokým kaňonom míľu širokým, a chránené energetickým štítom. Z Divočiny mal len malý starch. Divosi sa snažil mnohokrát zaútočíť - preniknúť cez štít a prejsť cez kaňon, ale ani raz neboli úspešní. Kým on a jeho ľudia ostanú v Prsteni, nehrozí im nič.

      To však neznamená, že tu nie je žiadna hrozba zvnútra. A to bolo presne to, prečo MacGil nemohol dlhé noci spávať. Tiež to bolo aj hlavným dôvodom osláv, ktoré sa v ten deň konali - sobáš jeho najstaršej dcéry. Dohodnutý sobáš, ktorý mal upokojiť jeho nepriateľov a udržať krehký mier medzi Východným a Západným Kráľovstvom Prsteňa.

      Celý Prsteň mal v priemere dobrých 500 míľ a horským hrebeňom – Vysočinou - bol rozdelený na dve polovice. Na druhej strane Vysočiny bolo Východné kráľovstvo, ktoré vládlo druhej polovici Prsteňa. A tam vládli po stáročia ich súperi z rodu McCloud, ktorí sa vždy snažili rozbiť krehké prímerie s MacGilovcami. McCloudovci boli so svojou časťou nespokojení, nešťastní a snažili sa presvedčiť druhú stranu, že ich zem je menej úrodná. Tiež si robili nárok na celé pohorie Vysočiny, aj keď najmenej polovica patrila MacGilovcom. Tam neustále dochádzalo k malým pohraničným šarvátkam a väčšia invázia hrozila každým dňom.

      Keď nad tým MacGil uvažoval, nazlostil sa. Títo McCloudovci by mali byť šťastní - boli v bezpečí vo vnútri Prsteňa, chránení Kaňonom, mali dobrú pôdu a nemali sa čoho báť. Prečo nemohli byť spokojní so svojou polovicou Prsteňa? Bolo to len preto, že MacGil posilnil svoju armádu tak, že po prvý raz v histórii sa McCloudovci neodvážia na útok. Ale MacGil bol múdry kráľ a cítil niečo na obzore. Vedel, že tento mier dlho nevydrží. Tak zariadil tento sobáš svojej najstaršej dcéry a najstaršieho princa z rodu McCloud. A teraz ten deň prišiel.

      Keď sa pozrel dole, videl tisíce poddaných oblečených v pestrofarebných tunikách - zo všetkých kútov ríše, z oboch strán Vysočiny. Takmer celý Prsteň sa ocitol teraz vo vnútri opevnenia. Jeho ľudia sa na toto pripravovali mesiace, všetko muselo vyzerať prosperujúco a silno. Nebol to len svadobný deň. Bol to deň, kedy McCloudovci dostanú jasnú správu.

      MacGil skúmal stovky svojich vojakov zoradených strategicky pozdĺž hradieb, v uliciach, pozdĺž stein. Bolo tam viac vojakov, než mohol niekedy potrebovať - a cítil sa spokojný. Bola to prehliadka sily a takto to chcel. Ale vo vzduchu bolo cítiť napätie, priestor bol nabitý emóciami, ktoré mohli každú chvíľu prerásť v šarvátku. Dúfal, že sa ani na jednej strane neobjavia horúce hlavy posilnené alkoholom.

      Preletel pohľadom ponad miesta vyhradené na súťaže a miesta vyhradené na zábavu a premýšľal o nadchádzajúcom dni plnom hier, zápolení a osláv každého druhu. Bude to stáť za to. McCloudovci sa určite objavia s vlastnou malou armádou, a každý turnaj, každý zápas a každá súťaž bude mať význam. Stačí jeden prešľap a môže to skončiť bitkou.

      "Môj kráľ?"

Скачать книгу