Dedič Muráňa - Pavel Beblavý

Скачать книгу

pozná Slovensko, vie kde je šumná Rimava. Rimavská dolina je každému známa i s jej švárnou sestrou Muráňkou. A kto by nevedel, alebo aspoň nepočul o vysočizných, do modrín nebies vyčnievajúcich bralách, z ktorých sa s obľubou díva hrdý Muráň na tie dve krásne sestry. Cez ich lono sa preťahujú strieborné stužky v rozkošných závitkoch, kde radosť a spokojnosť prebýva snáď večným domovom. – Hoj, známy je vám ten utešený kraj, kde sa Hron, Váh, Nitra pení, znáte Vy šumnú Rimavu i striebropennú Muráňku? – Viem ja, že ju vy znáte, lebo Vás počúvam, jak si nôtite krásnu pieseň:

      Hej, pod Muráňom,

      tam je krásny svet.

      Tam rastú chlapci,

      bystrí jako kvet.

      Nebe tam len jasne svieti,

      tam má každý vesel býti.

      Pod Muráňom! pod Muráňom! pod Muráňom!

      Hrad Muráň prešiel na rodinu Tornallovskú okolo roku 1500. Do neho vedie len jedna veľmi úzka, príkra cesta, a keď posádka niečo potrebovala, dostávala to pomocou železnej reťaze vyťahovanej hore od oslov. Z hlbokej studne, ktorá sa tam nachodila, potrebovali tri štvrti hodiny, kým vytiahli nahor vodu v kožených vreciach. Sám hrad ležal na západnej strane, ale na východnej strane sa rozkladala hradná palota, alebo ako my hovoríme ináčej zámok s nádhernými staviskami, z ktorých už len pusté zrúcaniny svedčia o bývalej sláve zámku i hradu. Predtým hluk, – teraz nemota sa zdržuje v rozvalinách, ktoré sa preplňovaly rozkošami pred tri sto rokmi.

      Keď Tornally zomrel, tichý a spokojný hrad zmenil sa v hniezdo a pelech čeľade lotrovskej, ktorá tu prevádzala svoje zbojstvo, svoje rozkoše za dlhý čas. Teraz je ticho na hrade. Na zámku nevidno nikoho, tak ako by sa boli všetci obyvatelia razom vysťahovali. Zámocký dvor, ktorý preca vždy býval húfne navštevovaný, je teraz pustý. Deti, ktoré, nebolo dňa, aby sa tu neboly zabávaly, sa tu dnes viac neukazujú. Divne, veru divne to vyzeralo, a snáď po prvý raz po smrti Tornallyho, čo taká pustota zaujala zámok i hrad. Ešte včera sa tu bavilo do osemdesiat ľudí rozličného, dobrého i zlého druhu, hulákaním a dnes nevideť nikoho. Malý Tornally tu behal ešte včera i so švárnou Markou Bašovou, avšak ani jeho, ani jeho apoločnice, s ktorou sa tu hrával, s ktorou sem tam behával, nikde nieto. Nuž a čo by ste radi vedeli, kam se podeli?

      Janko bol poslaný do Poľska, aby sa tam vyučil dvorným mravom. S ním odišla jedna čiastka lotrov, kým sa druhá vybrala na lúpež. A Marienka sedí tíško pri svojej pestúnke, vypytujúc sa, kedy sa Janko vráti. „Pán Boh zná, Marienka drahá,“ odpovedá smutne pestúnka Markina, „kto zná, či sa do Poľska šťastlive dostane, či sa mu neprihodí nejaké nešťastie. A možná, že sa potom už ani nenavráti.“

      „Čo, že sa nenavráti,“ hovorí Marka, pustiac sa do plaču. „Veď mi otec hovoril, že príde skoro. Choď, ty si zlá. Ja poviem otcovi na teba. Janko príde skoro, lebo ja budem plakať. A s kým by som sa ja hrávala?“

      „Dieťa milunké!“ vzdychla si pestúnka. „Ňadrá moje sviera strašný boľ. Ale neplač, Marienka drahá, ja ti neviem povedať, kedy príde. Povie ti to pán Bašo.“

      „A ktorý pán Bašo, veď tu máme dvoch. I môj otec i môj strýk je Bašo.“

      „Tvoj otec, Marienka.“

      „No tak teda Janko príde skoro, lebo on mi to povedal. Ty nám ale vymysli nejakú novú hru.“

      „Vymyslím, Marka moja, ale nesmieš plakať.“

      „Nie, nie,“ zajasala nevinná tvár dievčaťa. „Len mi povedz, či si už vymyslela. A nauč mňa to, ja to potom Janka naučím. Ja sa s ním rada hrám.“

      Pestúnka sa zamyslela a nepozorovala, čo jej malá, dvanásťročná Marka všetko nahovorila. Konečne i dievča prestalo štebotať. Sadlo si ku zamyslenej pestúnke. Svoju peknú hlávku sklonilo do lona pestúnkinho a ako sa zdalo, usnulo. Nastalo v chýži ticho, ktoré nič viac nerušilo. Papršleky slnka sa vždy viac tratily z chyže, do ktorej od rána svietily. Bolo už popoludni. Parno dňa sa zmenšovalo, tichý vetrík počal povievať dolinkou a šuchotom listia prerušoval hrobovú tichosť. Od hradu cez južnú bránu, ktorou sa chodilo do zámku, blížila sa vysoká mužská postava. Jej široká, čierna tvár nie tak odporného, jako viacej niečo strašného vyzradzovala. Zdalo sa, že oči lakomosťou a úžerníctvom s divokou ukrutnosťou žiarily. Také nízke čelo, také drzé vlasy zvykly človeka naplňovať hrôzou. K tomu tá sila tela, ten podivný pohľad, tá smrtiaca zbraň, ktorú po boku nosí, vzbudzujú divné pocity v človekovi.

      Postava opustila hrad, príduc na zámocký dvor a poberala sa rovno do paloty. Vojdúc sem, obráti sa na ľavo, kráčajúc strmým krokom, až zastane pred železnými dvermi. Dvere boly zatvorené. Kľúča tu nebolo a celé dvere vyzeraly viacej ako železná plocha. Ale postava sa tým nezmýlila, čo boly dvere hneď i zavreté: ona vstúpila na prah, kde vyčnievala hlávka klinca, túto pritlačila a dvere sa samy roztvorily.

      Mužská postava vošla dnu a dvere sa samy zavrely. Ale poďme a nasledujme ju aspoň naším zrakom, lebo to je osoba pre nás významná. Kto ju videl pred pätnástimi rokmi, istotne by ju nebol poznal, tak sa pozdávalo, že ju čas premenil. Ale i skutočne sa premenil tento muž. Predtým chudobný, bezvýznamný zemaník, teraz chýrny bohatý pán; predtým verný priateľ bohatého Tornallyho, teraz snáď zradca nebohého. Predtým milý ku každému, teraz hrôza a strach široko ďaleko. Predtým vodca proti nepriateľovi na čele statočných bojovníkov, teraz tiež na čele, ale na čele vrahov, vodca lúpežníkov. Nuž a či viete kto to? – Námestník Tornallyho, ochranca dediča Muráňa, otec siroty, malého Tornallyho, je to ten istý, ktorý ho čo dieťa pomáhal s Moháča ratovať od tureckej záhuby, aby ho snáď sám uvrhol do večnej záhuby – je to: Matej Bašo.

      Tak sa človek v živote mení. Jak studená voda, ktorá nás občerstvuje, ale hriatím sa premení na smrtiacu; tak často sa sklame človek i v priateľovi, ktorý mu za krátky čas život ratuje, aby mu ho ukrutnejším spôsobom neskôr sám vyrval. Nešťastné dieťa, ktoré nemá rodičov! – Ale nasledujme Bašu do jeho skrýše.

      Chyžka, do ktorej vošiel, je nie veľká. Proti dverám na dvoch kostiach: umrlčia hlava. Steny čierne, jako v nejakej jaskyni, po nich rozvešaná zbojnícka zbraň. Tu pušky, tam meče, tam budzogáne, špatné, velikánske nožiská, všetko krížom poprekladané. V kúte stojí železná posteľ, neďaleko nej stolík tiež zo železa i s dvoma stolcami. Človek keď sem vojde, celý sa chveje strachom a zimou, ktorá mu cez všetky jeho kosti preráža. A to je najmilšie miesto Bašovo, kde sa najradšej zdržuje. Sem príduc Bašo, poskladal svoju zbraň. Posadil sa na železný stolec a pozeral sa von oknom, cez husté železné mreže von pozeral.

      „Teba by som mal s krku,“ hovoril sám k sebe a vstanúc zo stolca začal sa prechádzať. „Musím sa ale postarať o to, aby som ťa nielen s krku, ale i so sveta sprevodil. Ale dosť času k tomu, čo som usúdil, to ťa neminie. Som teraz pánom na Muráni a chcem ním byť navždy. Slúbil som síce, že budem otcom, ale panstvo Muráňa som nesľúbil popustiť z rúk. Svedkov môjho sľubu, ktorý som dal, pomaly odstránim, hoc ich už bez toho mnoho niet. A za nimi pôjde i môj dedič. Nech si ešte pár rokov v Poľsku požije, poteší sa, aby sa nesťažoval, keď k otcovi svojmu prijde, že mladý umrel. Keď dvacať rokov dožije, to mu dosť. Potom ho povolám – a – jestli pôjde a bude chceť to, čo si bude mysleť, že jemu patrí, postarám sa, aby neprišiel.“

      O chvíľu zastal, potisol niečo pod umrlčou hlavou a pred ním otvorí sa čierna stena. Za stenou sa tma ďalekým priestorom rozprestiera. Bašo vojde dnu, tu sa nachodily skrine z mocného železa, hrubými zámkami pozamykané. Zastane

Скачать книгу