ТОП просматриваемых книг сайта:
Dedič Muráňa. Pavel Beblavý
Читать онлайн.Название Dedič Muráňa
Год выпуска 0
isbn
Автор произведения Pavel Beblavý
Жанр Зарубежная классика
Издательство Public Domain
Vacov bol opustený. Kto len trochu vládal, hľadal útočište v blízkych hraniciach. Slnko sa práve k západu klonilo, keď sa na vacovskom vršku objavila dosť veľká tlupa pocestných. Po predku išiel panský kočiar, v ňom pán so zaviazanou hlavou a pri ňom s hustým závojom zastretá mladá ženská, pravdepodobne jeho pani. Za vozom na koňoch šlo viacej ozbrojencov. Povoz, snáď ustatý dlhšou cestou, alebo pre poraneného pána, išiel pomaličky.
Na tvári pána zračil sa žiaľ, ktorým, ako sa zdalo, trpela i jeho žena, a to snáď ešte vo väčšej miere. Jej líca prezradzovaly krásu, ale tá krása ustavičným vlažením horúcich sĺz, ako sa zdalo, strácala sa, ako krása kvetov, jestli je ustavične papršlekom slnka vystavená.
„Neplač už, Drahuška moja!“ tešil ju jej manžel. „Čože si tým pomôžeš! Pán Boh ho neopustí a kto vie či sa ešte nenajde?“
„Kubko môj, ach, prečo som ťa neposlúchla. Prečo sa na mňa nehneváš, prečo ma pekne menuješ, prečo ma neklaješ? Lebo ja… ja…“ hovorila fikajúcim hlasom, „ja som toho príčina, že tvoj syn, jediná tvoja potecha, jediný dedič Muráňa je stratený. Alebo Boh to snáď vie…“ ďalej nedohovorila. Jej bledá tvár ešte väčšmi zbledla. A z jej očí celé prúdy sĺz polievaly jej tvár.
Kubko, jako ho ona volala, zdal sa byť trochu zamyslený. Na obočí bolo mu možno pozorovať, že niečo nemilého mu mysľou preletelo, ba v očiach jeho bolo videť i slzy. Ale on to všetko vedel utajiť, a len bedlivý skúmateľ by sa nedal previesť jeho vonkajšou ľahostajnosťou, lebo boj, ktorý so sebou viedol, zúril v ňom na najvyššom stupni a žiaľ, ktorý mu srdcom zatriasal, nedal sa žiadnou pretvárkou skryť. Ďalej sa to ale nedalo v ňom utajiť a on zodvihnúc oči hore, vzdychol si:
„Ach, syn môj, keby som len vedel, či žiješ.“
Toto vzdychnutie tak trhlo vedľa sediacou paňou, že táto vykríkla ako zúfalá a vrhla sa svojmu mužovi okolo hrdla, žiadajúc o odpustenie.
Bolastný a srdceprerývajúci bol to pohľad na túto mladú, so zúfalstvom a bôľom zápasiacu ženu.
„Pre Boha! Drahuška, čože myslíš, veď sa vzpamätaj a nezúfaj. Načo tratiť nádej. Ešte sme tu nie všetci. Kto vie, kde je kojná a s ňou Bašo i Kováč, moji najoddanejší priatelia. Ja som presvedčený, že sa náš syn nachodí pod ich opaterou.“
„Keby tak bolo, Kubko môj milunký!“ vzdychla si jeho žena. „Ale ty ani nevieš, že sme my nášho syna na nešťastnom Moháči zabudli. Vo veľkom zmätku nevedela kojná čo robí, ja som sa o teba starala a jej som kázala, aby dala na nášho syna pozor. Chudáčik, on v tom najväčšom zmätku spal a kojná, poneváč na druhom mieste bol položený než obyčajne, nemohla ho nájsť. Oj, ja nešťastná mati! Oj, že som si tak neskoro na syna spomenula.“
Nastalo ticho. Obom manželom sa teraz zdalo, že sa buď nebo na nich zrúti, alebo sa zem pred nimi otvorí a oni že sa zrútia do nekonečnej hliny, ktorá sa pred ich očami otvárala.
Sotva ale že boli opustili Vacov, prišiel sem hneď v zapätí na zadychčanom koni turecký posol, sprevádzaný súc ešte dvoma druhými, ktorí opodiaľ za ním išli. Rád by sa bol niekoho dovolal, ale darmo. Vacov bol prázdny a i tí, čo sa tu ešte nachodili, na objavenie tureckých jazdcov buď sa dali hneď na útek, alebo sa poukrývali. Netrvalo to ale dlho a prvý jazdec opustil zase Vacov, kým sa tí dvaja ešte v meste bavili. Medzi nimi viedol sa nasledujúci rozhovor.
„Vieš ty čo?“ povie jeden z nich.
„Nuž?“ spytuje sa druhý.
„Dobre by bolo tieto turecké šaty s inými zameniť. Tu sú ešte nie Turci a potom, kto vie čo by z toho mohlo povstať; mohli by sme to i životom zaplatiť.“
„V tom máš pravdu,“ prisvedča mu druhý. „Ale, kdeže ich dostaneš?“
„Jestli sa nemýlim,“ povie prvší, „nuž v celom meste nenajdeš človeka. Vojdime do hocktorého domu, veď čosi kdesi len najdeme.“
„Nuž, ja nedbám, poďme teda. Musíme sa ale ponáhľať, aby nám ten ďaleko neodišiel.“ Ushovorili sa i odišli.
Ale netrvalo to dlho, čo preoblečení uháňali za tureckým jazdcom, hore vacovským vrchom. Tento ale, ako sa dalo pozorovať, bol by rád čo najskoršie prchajúcu spoločnosť, alebo radšej moháčskych uprchlíkov na ich úteku dostihnul.
Prchajúci len voľným krokom kráčali. Oni dlho nepozorovali, že sa niekto k nim blíži. Tichosť, ktorá panovala u nich, keď sme ich pred chvíľou opustili, nebola ani tým najmenším prerušená. Otec i matka, Boh zná nač mysleli, ale s istotou, ač práve myšlienky je ťažko uhádnuť, preca by sme mohli tvrdiť, že myšlienky ich boly jednaké, že oba mysleli na svoje stratené – a kto vie teraz, kde sa nachodiace dieťa.
Z týchto myšlienok ich vytrhol nejaký nepokoj a šepkanie ich družiny, ktoré medzi ňou povstalo, akonáhle shliadli tureckého jazdca, ktorý sa k nim blížil.
Hnutie toto neušlo ani Tornallymu ani jeho panej, lebo boli to oni, ktorí sa i so svojou pozostalou družinou hľadeli čím skorej dostať na svoj zámok Muráň. Tornally je to, ten istý, ktorý pred pár mesiacmi sa ubieral nespokojný do tábora, rozhorlený súc nad neústupnosťou svojej ženy, ktorá ho nechcela opustiť a proti vôli ho sprevádzala do tábora. Mrzutý bol vtedy, ale teraz ešte mrzutejší, lebo vtedy sa aspoň tešil, že keď on padne, nuž nechá po sebe dediča, ktorý opanuje jeho statky a medzi nimi i krásny Muráň. Teraz ale tú nádej stratil, lebo miesto syna, zostal on dedičom a syn? – Snáď niekde padol do tureckých rúk, alebo kto vie či žije? A on? On tiež ranami posypaný, kto vie či z nich vyjde? – A ktože je to pri ňom? Či to není jeho predtým veselá polovička života? Ba áno je, lenže tá veselosť a spokojnosť zmizly s jej tvári. Jako listie na jaseň opadá, stromy zostanú ako spustnuté chyže, z ktorých náradie a okrasy boly vyrabované: tak i jej tvár bola pozbavená všetkej ozdoby, všetkej spokojnosti. V nej sa tisíce výčitiek zobrazovalo, ktoré maľovaly v jej duši jej neústupnosť ako príčinu straty dieťaťa.
Tornallyho družina zrazu zastane; on sa obzre.
„Ha! čo vidím? Turci už za nami: stratení sme!“ Sotva ale dohovoril, dve ručnice vypálily a turecký jazdec sa už svíjal i s koňom, ktorý ho privalil. Keď letel s koňa, rozvinul svoj plášť, z ktorého niečo chtiac zachrániť, hore vyzdvihne a na bok odhodí. Bol to chlapec s moháčskeho bojišťa.
Chlapec vykrikol; na výkrik jeho nasledovala ozvena s druhej strany a to výkrik jeho matky: „Dieťa moje!… Bože môj!“ rozliehalo sa vôkol a úbohá matka, chtiac skočiť s vozíka, padne a ostane celá zblednutá ako stena, z hlavy sa jej krv cedí a ona ešte niečo ústami šeptajúc, zostane bez pohnutia, hlavu opretú o nešťastné skalisko, ktoré jej ju rozrazilo.
Za chvíľu bolo všetko ako zmeravené. Každý zostal na svojom mieste, ako by prikovaný. Nik sa neopovážil pomáhať, nik kriesiť, – sám Tornally zostal ako omráčený. Ústa jeho, zdalo sa, niečo hovoria, ale hlasu nebolo počuť. – Až o chvíľu strhne zúfale obväzky so svojich rán, skočí dolu a zastavuje prúdiacu krv svojej panej. Za ním sa ponáhľali i jeho služebníci svojej veliteľke na pomoc.
Zatým, čo družina Tornallyho i s ním spolu pilne sa zaoberala prebúdzaním svojej veliteľky, sprievodcovia tureckého jazdca prišli až na miesto, kde sa tento hľadel všemožne zpod ťarchy koňa vyslobodiť. Jak tí tam svojej veliteľke, tak títo hľadeli všemožne pomáhať svojmu súdruhovi. S dosť veľkým namáhaním sa im to pošťastilo. Keď ale bol vyslobodený, hľadeli uspokojiť dieťa, ktoré až doteraz