LITMIR.BIZ

Скачать книгу

podnosom v jednej ruke a puzdrom na husle v druhej, pred ňou stál Jonah.

      "Nevadí ti, keď sa pridám?"

      "Áno … teda nie, " povedala zaskočene.

      Idiot, pomyslela si. Prestaň sa správať tak vyľakane.

      Jonah po nej strelil tým svojím úsmevom a potom si sadol oproti. Sedel vzpriamene s perfektne rovným chrbtom. Opatrne položil puzdro s husľami vedľa seba. Potom sa usporiadane pustil do jedla. Bolo na ňom niečo zvláštne, niečo, čo nedokázala tak úplne pomenovať. Bol iný než ktokoľvek, koho predtým stretla. Pôsobil, ako by bol z iného storočia. A ani trošičku sa na toto miesto nehodil.

      "Ako to ide v tvoj prvý deň?" Spýtal sa.

      "Nie tak, ako by som si priala."

      "Myslím, že viem, čo myslíš," povedal.

      "To sú husle?"

      Hlavou kývla smerom k jeho puzdru. Držal si ho neustále blízko pri tele, jednu ruku takmer stále položenú na ňom, akoby sa bál, že by mu ho niekto mohol ukradnúť.

      "Vlastne je to viola. Je len o trochu väčšia ako husle, ale má úplne iný zvuk. Oveľa mäkší."

      Violu nikdy predtým nevidela a priala si, aby ju vybral z puzdra a ukázal jej, ako vyzerá. Ale on sa k tomu evidentne nechystal a Caitlin nechcela byť dotieravá. Neustále mal na puzdre položenú ruku a chránil ho, akoby to bola nejaká veľmi osobná vec.

      "Cvičíš často?"

      Jonah pokrčil ramenami. "Pár hodín denne," povedal, ako by sa nechumelilo.

      "Pár hodín!? Musíš byť skvelý!

      "Znovu len pokrčil plecami. "Myslím, že som OK. Veľa hráčov je lepších ako ja. Ale napriek tomu dúfam, že je to môj lístok preč z tohto miesta."

      "Vždy som chcela hrať na piano, " povedala Caitlin.

      "A prečo nehráš?"

      Už už chcela povedať, nikdy som žiadne nemala, ale potom sa zarazila. Namiesto toho len pokrčila plecami a sklonila zrak k jedlu na stole.

      "Nepotrebuješ na to vlastné piano," povedal Jonah.

      Začudovane sa na neho pozrela, pretože to bolo ako keby jej čítal myšlienky.

      "Máme tu v škole skúšobňu. Zo všetkého zlého, čo tu je, je aspoň táto jedna vec dobrá. Dajú ti tam lekcie zadarmo. Jediné, čo pre to musíš urobiť, je zapísať sa na hodinu.

      "Caitlinine oči sa rozšírili. "Vážne?"

      "Pred vchodom do hudobnej skúšobne je papier, kde sa môžeš prihlásiť. Pýtaj sa po pani Lennox. A povedz jej, že si moja kamarátka."

      Kamarátka. Caitlin sa páčilo ako to slovo znie. Páčilo sa jej, že to povedal.

      Široko sa usmiala. Pohľady sa opäť na moment stretli.

      Keď sa pozerala do jeho žiarivých, zelených očí, mala pocit, že sa ho musí opýtať na milión ďalších otázok: Máš priateľku? Prečo si tak milý? To sa ti vážne páčim?

      Namiesto toho sa ale zahryzla do jazyka a nepovedala nič.

      V obave, že ich spoločný čas utečie príliš rýchlo, teraz horúčkovito premýšľala, na čo sa ho ešte opýtať, aby predĺžila ich konverzáciu. Chcela prísť na niečo, čím by sa uistila, že sa spolu zase znovu uvidia nabudúce a že o to obaja stoja. Lenže bola nervózna a nič jej nenapadalo.

      Nakoniec sa konečne nadýchla a otvorila ústa, ale presne v ten moment začalo zvoniť.

      Miestnosť vybuchla novým ruchom odsúvaných stoličiek a aj Jonah sa postavil a vzal do svojej ruky puzdro s violou.

      "Idem neskoro, " povedal a zbieral zo stola podnos.

      Potom pozrel na ten jej. "Môžem ho vziať tiež?"

      Pozrela sa na stôl a uvedomila si, že na podnos úplne zabudla. Potom pokrútila hlavou.

      "OK," odpovedal.

      Chvíľu stál a zrazu pôsobil nesmelo. Zdalo sa, že nevie čo povedať.

      "No … tak zase nabudúce."

      "Uvidíme sa," odpovedala hlúpo takmer šeptom.

*

      Keď mala Caitlin svoj prvý deň v novej škole konečne za sebou, čakalo na ňu slnečné marcové popoludnie. Aj keď fúkal pomerne silný vietor, už jej nebola vôbec zima. Aj keď všetci okolo kričali, keď si razili cestu zo školy von, ju už ten hluk nijako neobťažoval. Bola spokojná a cítila sa ľahká ako pierko. Zvyšok vyučovania mala tak rozmazaný, že si nezapamätala meno ani jediného nového učiteľa.

      A nemohla prestať myslieť na Jonaha.

      Premýšľala či sa v jedálni nesprávala ako idiot. Prišlo jej, že len neustále zakopávala o vlastný jazyk a skoro na nič sa ho vo výsledku nespýtala. Jediné, na čo sa ho dokázala opýtať, bola tá hlúpa viola. Mohla sa predsa spýtať kde býva, odkiaľ pochádza a kam by sa rád dostal na vysokú.

      A zo všetkého najviac predsa mala zistiť, či má priateľku. Niekto ako on určite musí s niekým randiť.

      Priamo v tom momente prešla okolo Caitlin pekná, krásne oblečená hispánska dievčina. Caitlin si ju prezrela od hlavy až k päte a na sekundu si hovorila, či by to napríklad nemohla byť priamo ona.

      Caitlin zahla na 134. ulici a na sekundu zabudla, kam sa má vydať. Zo školy išla domov prvýkrát a na okamih nevedela, kde presne ich nový byt je. Stála na rohu a snažila sa zorientovať sa. Slnko medzitým zakryla rýchlo plynúca oblačnosť a spoločne s vetrom spôsobila, že jej zas začala byť zima.

      "Hej, amiga!"

      Caitlin sa otočila a uvedomila si, že stojí priamo pred špinavou rohovou vinárňou. Štyria ošumelí chlapíci sedeli na plastikových stoličkách na chodníku a chladné počasie si evidentne nevšímali. Všetci sa na ňu škerili, ako by mala byť ich ďalším sústom na obed.

      "Poď sem k nám, zlato!" Zakričal iný.

      Caitlin si spomenula.

      132. ulice. To je ono.

      Rýchlo sa otočila a svižným krokom prešla na druhý chodník. Pritom sa niekoľkokrát opatrne obzrela, aby zistila, či ju tí muži nesledujú. Našťastie zostali tam, kde boli.

      Studený vietor ju hrýzol do tváre a zároveň ju poriadne prebudil, rovnako ako drsná realita nového susedstva, do ktorého sa práve prisťahovali. Pri pohľade okolo seba videla opustená autá, steny pomaľované grafitmi, ostnaté drôty na vrcholkoch plotov, mreže v oknách a zrazu sa cítila veľmi opustene. A tiež vystrašene.

      Do ich bytu to bolo len cez tri bloky, ale jej to teraz prišlo ako šialená vzdialenosť. Priala si, aby tu s ňou teraz bola nejaká kamarátka – alebo ešte lepšie Jonah – a hovorila si, či tadiaľto naozaj zvládne chodiť sama každý deň. Zas a znova sa nahnevala na svoju matku. Ako ju môže stále sťahovať z jedného miesta na druhé a k tomu väčšinou na také, ktoré od začiatku nenávidi? Kedy sa už toto skončí?

      Začula nejaký hluk.

      Caitlinino srdce sa rozbúchalo, keď si všimla, že sa naľavo cez ulicu niečo deje. Zrýchlila chôdzu a pokúšala sa klopiť zrak na chodník pred sebou, ale keď sa priblížila, nemohla nepočuť krik a zlomyseľný smiech. Nemohla si pomôcť, aby sa nepozrela, čo sa tam deje.

      Štyria veľkí chlapci – možno tak osemnásť alebo devätnásťroční – stáli okolo jediného ďalšieho. Dvaja z nich ho držali za ruky, zatiaľ čo tretí ho udrel

Скачать книгу