Krížne cesty - Ján Botto

Скачать книгу

otto

      Krížne cesty

      (Mať a dcéra, polnoc.)[1][2]

      Nič sa neboj, dcéra má!

      už je polnoc pred nama.

      Sadni ko mne a smelo

      podaj mi sem omelo;

      sem kohúta s vraželinou,[3]

      prach z deviatich cintorínov.

      Hromnicou už robím kolo:

      bude hneďky, čo nebolo.

      Neľakaj sa, dcéra má!

      mlynský kameň nad nama

      na vlase sa krúti, točí —

      len nezdvihni, milá, oči.

         Mamko, mamko, zle mi je!

         cítim kameň u šije!

      Nič to preto, dcéra má!

      ani nehni rúčkama —

      nech sa krúti, nech sa točí —

      nakríž ruky, prižmúr oči!

         Jajže, Bože!

         … Nevolaj!

      bo ťa zmiesi na koľaj;

      jedno jaj a jedno ach

      rozmelie ťa hneď na prach! —

      Tak! – vidíš? už zmizol kameň;

      teraz ide na nás plameň.

         Mamko, mamko, zle mi je!

         už mi plameň v tvár bije!

      Ticho, ticho, dcéra má!

      ani nehni očkama.

      Kto sa bojí, neobstojí;

      len si hor a len si blč,

      a ty, dcéra moja, mlč! —

      Hľa! vidíš? už plameň tam;

      ešte búrka príde k nám.

         Mamko! – skry ma, preboha!

         bo sa rúca obloha;

         okolo mňa blysk a huk.

      Dcéra moja, ani muk!

      Nech nad nama blýska, húka —

      nech pod nama zem sa puká:

      ty na mieste pevne seď,

      bo ináče skapeš hneď! —

      Tak! – len ešte zamálo —

      dobre! –  všetko prestalo.

      Dcéra moja – trpieť znáš,

      teraz všetko vidieť máš.

      I. zjav

      Pozri! – vidíš tú paniu?

      Podívaj sa len na ňu.

        Kto to, čo to, či to Víla?

        Dlhé šaty blyštia na nej,

        jakby boli z rosy rannej,

        jej krok ako let motýľa.

        To je krása, sedmikrása!

        zlaté vlasy až do pása;

        a tie líčka a tá tvár!

        jakby rajských ruží pár.

        Mamko, mamko – to Dodola![4]

        Ach, kebych ja taká bola! —

      Nepleť! – pozri lepšie na ňu,

      nepoznáš – Čachtickú paniu?!

      Hľaď len, spod tých krásnych bŕv

      čo to svieti?

        Bože, krv!

      Jajže! hajno vrán tu letí:

      „To krv, to krv našich detí!“

      Mamko, mamko! bráň ju, bráň —

      hladné vrany z všetkých strán.

      VRANY:

      „Skry sa bárs doprostried zeme:

      my ťa drápmi vyhrabeme!

      A čo v nebi budeš skrytá:

      pomsta naša dôjde i ta!“

      JEDNA Z VRÁN:

      Kde je mojich detí troje?

      Deti moje, srdce moje!

      Tys' ich materi vyrvala,

      zamkla do čierneho hradu:

      tams' vyliala ich krv mladú,

      v ich krvi si sa kúpala!

      Pozrite, tu na nej svieti —

      to krv, to krv mojich detí!

      Matka slepá, bez podpory

      pohodí do tvojho dvora,

      pohodí za krvou svojou

      do tvých zamknutých pokojov,

      brány i srdcia otvorí

      volajúci deti svoje:

      a ty – bez srdca potvora!

      vybehlas’ nato von z bálu,

      kríklas’ na psy – a psy tvoje

      roztrhali mať zúfalú.

      Neznalas’ citu ľudskosti,

      neznalas’, pekná tigrica:

      i my neznajme milosti!

      Hej, sestry – vrany a straky!

      zatnime do nej zobáky,

      pime oči, driapme líca

      a roznosme ju na kusy:

      kto ako žil, tak mrieť musí!“

        Mamko, mamko! – ach, môj Bože!

        Pomoc! – drobia ju na kusy!

      Darmo! – tej nik nespomôže:

      kto ako žil, tak mrieť musí.

      (Zjav uchodí.)

      II. zjav

       Kto to ide? ha! – mať moja!

      UMRLEC:

      „Pokoja hľadám, pokoja! —

      Ach! zabite ma z ľútosti!

      Конец ознакомительного фрагмента.

      Текст предоставлен ООО «ЛитРес».

      Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.

      Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.

      Poznámky

      1

      Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.

      2

      Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko – to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok

Скачать книгу

<p>1</p>

Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.

<p>2</p>

Turiec 1858. Tým istým rokom datuje Botto báseň i v rukopisných Sobraných spevoch z r. 1879, kde má tieto poznámky: k veršu „Mamko, mamko – to Dodola“ pozn.: „Dodola = bohyňa dúhy alebo krásy“; k veršu „Preč! Rajnoha!“ pozn.: „Lúpežník z predošlého stoletia“ (zvyšok poznámky odstrihnutý); k veršu „Á, tys tu, Loktibrada?“ pozn.: „Loktibrada = zlý duch v slov. povestiach“; „hrozný bobo mojich detí“ pozn.: „Bobo = strašidlo detí v slov. povestiach“.

K básni Krížne cesty má Botto v Spevoch 1880, str. 223 túto poznámku: „Čachtická pani bola Alžbeta rodená Bátoryčka, manželka grófa Nádaždyho z Čachtíc (Csejte) v Nitrianskej stolici. Táto žena márnomyselná a ukrutná (viď Belae Not. T. IV, pag. 469) dala povraždiť do 600 mladých dievčat, v jejichžto teplej krvi sa kúpavala, mysliac, dľa povery veku, že takto zachová krásu svoju a vnady mladosti; až konečne pri skutku dolapil ju palatín Juraj Thurzo a odsúdil ju k doživotnému žaláru roku 1611.“ (Belae Not. Botto odvoláva sa na slávne dielo Mateja Bela – 1684 – 1749 – Notitia Hungariae Novae Historico-Geographica, päť veľkých zväzkov, vydaných 1735 – 1792 – Dejepisno-zemepisné známosti o Uhorsku – J. M.)

Prvé odtlačenie Dobšinského Sokol II, 1861, str. 73 – 5, 5. apríla. Všetky texty vcelku zhodné, no na konci básne v Sokole:

Deň vychodí – noc skonáva —

dobrô ráno! matka – !

„Sláva“ Botto nedopísal, čitateľ si mal rým domyslieť a s ním zmysel celej básne (viď úvodnú štúdiu). Takto nedokončený má posledný verš aj v rukopise z r. 1873; r. 1879 už verš dopísal.

V Sokole má obšírnejšie poznámky: „Dodola a Víla, báječné postavy z mytológie slovanskej. O čachtickej panej obšírnejšie dočítať sa možno v II. diele Kollárových Zpievanôk na str. 433 a nasl.“ Potom píše vcelku to, čo sme citovali vyššie, a dodáva: „Kollár za to má, že k tejto ohavnosti Alžbetu Báthorovú zviedla nielen prirodzená ukrutnosť a ženská márnomyselnosť, ale i poverčivosť a dryáčnictvo toho času, v ktorom žila. V mnohých spisoch toho času chváli a porúča sa krv ľudská a umývanie sa ňou ako prostriedok k zachovaniu a povýšeniu krásy tela a kože“ (str. 74). O Rajnohovi: „zlopovestný zbojník u ľudu slovenského z predošlého stoletia“ (str. 75). Bezprostredne po napísaní a pred uverejnením Smrti Jánošíkovej Botto nemohol pokladať Rajnohu za člena Jánošíkovej družiny, ale za obyčajného zbojníka. „Vlkolák a dolu ďalej Loktibrada i Bobo sú strašné báječné postavy v povestiach ľudu slovenského. Vlkolák dľa nich nemôže umrieť, ale túlajúc sa zvlášte nocou, ľudí dávi. Loktibrada sa takto opisuje: na piaď chlap, na lakeť brada. Bobo napospol každô strašidlo znamená“ (str. 75).

<p>3</p>

vraželina – prostriedky na čarovanie (vražba – čary)

<p>4</p>

 Dodola – podľa Bottovho vysvetlenia bájoslovná postava z mytológie slovanskej. U južných Slovanov niekedy národný obrad „dodola“ na privolanie dažďa.