LITMIR.BIZ

Скачать книгу

sprchy usúdil, že kúpeľňa bola obsadená jeho manželkou. Potom sa rozhodol, že by mal prehltnúť zopár aspirínov, aby sa zotavil a zísť dolu pripraviť kávu. Umyje a oblečie sa až neskôr. Keď sa Eve objavila na prahu kuchyne, pekne vyobliekaná, v ľahkom zelenom saku s rukávmi po predlaktie, James práve nalieval kávu do šálok.

      „Ešte je horúca“ povedal jej a gestom ruky jej naznačil, aby si sadla.

      „Je mi ľúto, ale meškám.“

      „Nemyslíš si, že dnes by bolo bývalo lepšie, keby si ostala s nami?“ dodal sklamane.

      „A ty si myslíš, že by som nechcela?“

      „Hej... Ale, mohla si aspoň počkať, kým sa Harry zobudí. Vieš, že by ťa rád pozdravil.“

      „Nemôžem meškať ani minútu. Dnes bude ťažký deň a Adam mi nakázal prísť čo najskôr.

      „Ale prečo? Nie je schopný dať pár injekcii aj sám?“ vykĺzne Jamesovi.

      „Chceš sa hádať aj dnes ráno?“ prejde do protiútoku Eve a pozerá naňho. James pokrčí ramenami a sklopí pohľad na šálku. Začne v nej pomaly miešať lyžičkou, aby sa mu rozpustil cukor.

      „Myslel som len, že Harry by bol dnes ráno určite veľmi rád, keby si tu bola s nami. Ale zdá sa, že tvoja práca je dôležitejšia. Ako vždy.“

      „ To stačí, nechce sa mi každý deň diskutovať o tom istom“ vraví a zdvihne ruky na znak kapitulácie. „Nezabudni zavolať skautom, že Harry dnes nepríde do tábora. Inak pošlú poňho a vyrubia nám poplatok za autobus„ dodala a zamierila k dverám.

      „Vybavím“ odpovie James.

      „Vrátim sa o piatej“ oznámi Eve pri odchode. Už zišla štyri zo šiestich schodov vedúcich na nádvorie, keď si to rozmyslela a vrátila sa späť.

      „Niekedy si myslím, že by si mal prejaviť trochu viac vďačnosti doktorovi Parkerovi. Počas tých rokov nám bol vždy nablízku!“ vyhrešila Jamesa, keď prišla na prah dverí.

      „Súhlasím s tebou, často nám bol nablízku, až tak, že neviem pochopiť, či si viac oddaná práci alebo jemu ...niekedy sa dokonca pýtam, či by som nemal žiarliť“ odpovedá James takmer šeptom, akoby si to hovoril skôr pre seba než pre ňu. „Ak by si mi navrhla, aby šiel s nami do Egypta na dovolenku, ani by som sa veľmi nečudoval“ vyhlásil nakoniec.

      Eve zareaguje s udiveným výrazom, ktorý si James vysvetlil ako "čítaš mi myšlienky, práve som ti to chcela navrhnúť“ a vstal zo stoličky. V jasných očiach ženy sa objaví nerozlúštiteľný záblesk. „Nebuď smiešny!“ odpovie ona rozhodne a hneď potom vyjde von buchnúc dvermi. Ako každý deň volá na Tobyho, aby si ho vzala do práce. James si pomyslel, že po tom všetkom to bude takto asi najlepšie. Potom, čo sa stalo tú noc predtým, nechcel, aby sa pes obšmietal okolo chlapca, kým sa nejako nevysvetlí jeho správanie. Rozhodol sa, že potom, keď si v kľude dopije kávu, mu pripraví raňajky a zobudí ho. Potom sa s ním vyberie na prechádzku, aby ho trochu rozptýlil. A možno aj, aby mu kúpil nové okuliare. Len čo sa zvuk Evinho auta vzdiali, James počuje, ako sa rýchlo približuje akýsi jednotvárny dunivý zvuk. Hodí teda prázdnu šálku do drezu a vybehne celý zvedavý von. Okamžite spozná helikoptéru. Je to čierny Black Hawk, bez čísel, nápisov, alebo akýchkoľvek iných poznávacích znakov. Pomaly prelieta nad jeho domom, vo výške asi tridsať metrov. Muž v priliehavej čiernej kombinéze s kapucňou a čudnými okuliarmi sa vykláňa z dverí a v rukách zviera niečo, čo vyzerá ako kamera. James si pomyslí, že nech už je to ktokoľvek, určite nenatáča dokumentárny film. Beží preto dovnútra vziať si ďalekohľad, aby lepšie videl. Kameraman ďalej natáča oblasť pod helikoptérou, až kým si neuvedomí, že sa James na neho díva cez ďalekohľad. Potom náhle ustúpi dozadu a zavrie posuvné dvere. Za okamih nato sa helikoptéra obratne otočí a rýchlo sa vzdiali, až kým nezmizne za vrcholmi stromov. Tak rýchlo, ako sa objavila. James sa poškrabe bezradne po hlave. Potom mu pohľad padne na záhradu a keď vidí v akom stave sa nachádza, ako keby dostal facku. V predošlých dvoch dňoch, keď bol zabratý do riešenia oveľa dôležitejších záležitostí, si ani neuvedomil, aké škody môžu spôsobiť všetky tie nohy, čo sa prechádzajú po záhrade. Zíde dolu po schodoch a priblíži sa k záhonom. Nechce sa mu ani uveriť v to, čo vidí. Nezachránila sa ani jedna jediná rastlinka. Začína robiť hrubý odhad škôd, ale odrazu ho prekvapí nečakaný hlas, vzadu za ním .

      „Pán Robinson?“ pýta sa akýsi chlapec. Má na sebe bieložltú vestu firmy FedEx a drží objemný balík. Vietor pomaly rozháňa prach, ktorý zdvihla dodávka na príjazdovej ceste. James ju ani nepočul prísť. Bol zahĺbený do starostí o svoju záhradu.

      „Áno...?“ povie nedôverčivo a v duchu sa pýta, čo by asi mohlo byť v tom balíku. Potom si spomenie, že pred niekoľkými týždňami objednal cez internet zmenšený model náhornej planiny v Gíze, ktorý chcel darovať svojmu synovi. Považoval za požehnanie, že prišiel práve v ten deň, pretože Harryho nemohlo nič na svete väčšmi rozveseliť. Bol si istý, že bude oveľa šťastnejší, ak strávi dopoludnie zostavovaním makety, než prechádzkou. On aspoň bude mať čas venovať sa záhrade a pokúsi sa zachrániť svoje milované rastlinky. Na nové okuliare budú myslieť neskôr.

       Stevenson vypne svoj mini záznamník a hodí ho nahnevane na stôl. Zloží si masku z tváre a stiahne gumené rukavice. „Absolútne nič, do šľaka!“ vraví keď si dáva dolu čiapku a odhalí takmer holú hlavu.

      „ ... absolútne nič?“ zopakuje Helen.

      „Ani najmenší dôkaz o príčine smrti! Jediné, čo môžem povedať je, že môj prvý dojem sa potvrdil. Smrť nastala pred asi tridsiatimi šiestimi hodinami, ale obete nevykazujú žiadnu príčinu smrti.„

      „A teda?“

      „Neviem, po prvýkrát sa mi stalo niečo podobné“ vyhlási a takmer sa hanbí, že musí urobiť takéto priznanie.

      „Ešte vždy zostáva možnosť urobiť toxikologické skúšky“, navrhne Helen s nádejou.“

      „Nebudú mať žiaden výsledok.“

      „Ako si môžeš byť taký istý?“

      „Zatiaľ, čo si sa ty dívala do stropu, aby si nezvracala“ vysvetlí jej súdny lekár a ukáže na niekoľko skúmaviek, „ja som analyzoval tkanivá pomocou najbežnejších testovacích činidiel, ale bez akéhokoľvek výsledku. Už mi zostáva len analyzovať odobraté vzorky s niektorými, trochu špecifickejšími činidlami. Ale som si istý, že sa aj tak k ničomu nedopracujeme.“

      „A teda?“ opýta sa Helen zúfalo. Vyšetrovanie nezačína práve najlepšie.

      „Tak neviem, čo si mám o tom myslieť. Niet ani najmenší dôkaz o tom, či spáchali samovraždu, alebo či boli nadrogovaní, otrávení, či zabití... Vyzerajú takí oddýchnutí, niet na nich ani jeden napnutý nerv. A okrem toho, mali by už mať úplný rigor mortis, ale skôr sa zdá, že spia, než že sú mŕtvi. Vieš, koľko mŕtvol som pitval za viac ako tridsať rokov svojej kariéry?“ dodal pobúrene. Všimol si pritom zmätený Helenin pohľad.

      „A nemáš nejaké iné dôkazy?“ Napríklad, či si „to“ už stihli rozdať alebo ešte nie?“

      „To či si „to“rozdali, alebo nie, je irelevantné vzhľadom nato, čo sa snažíme zistiť. Je to akoby tí dvaja zomreli bez zjavnej príčiny. Ako keby ich duše boli počkali než zaspia, aby mohli len tak nepozorovane, z ničoho nič, z nich vykĺznuť. Unisono.“

      Pozrela sa na neho so zdvihnutým obočím, ako keby blúznil.

      „Neveríš

Скачать книгу