LITMIR.BIZ

Скачать книгу

sa tam dobre najesť. A ceny sú poctivé.“

      „Dobre, ďakujem za všetko. Uvidíme sa čoskoro“ pozdraví Luke a zaradí rýchlosť. Pumpár odpovie škaredým gestom rukou.

       „… viem, že som otravný a cynický a pravdepodobne som aj náladový, ale uznávam, že ak ste toto všetko pripravili aby ste si zo mňa vystrelili, tak asi si to zaslúžim“ zamumle patológ, „ale ručím za to, že to vôbec nie je zábavné... Takmer som sa rozštvrtil, aby som sa sem čo najskôr dostal a doniesol so sebou výsledky analýzy. Znepriatelil som si celé laboratórium“ dodá, zatiaľ čo Helen sa celá ohromená pozerá na prázdne lehátka, ktoré vytiahla z chladiaceho boxu.

      Na kovových podložkách zostalo len niekoľko vlasov a kúskov kože a ona si ani nebola celkom istá, či patrili tým dvom mŕtvolám alebo niekomu inému, kto na nich ležal pred nimi.

      „Poďme, kde ste schovali tie dve telá?“ pýta sa Stevenson a začne otvárať jeden po druhom všetky chladiace boxy. Ale vidí, že všetky sú prázdne. „Už ste ich odoslali príbuzným?“ pokračuje v hľadaní aj na písacom stole, kde pátra pre zmenu po dokladoch, potvrdzujúcich odoslanie tiel. Helen mu venuje nič nehovoriaci pohľad. Potom si položí ruky na tvár a skloní hlavu. Stevenson sa upokojí.

      „Je ti jasné, že zmizli dve mŕtvoly?“ spýta sa úprimne. „Čo zamýšľaš urobiť?“ povie o chvíľu, ale Helen je ako zabarikádovaná za múrom ticha. Patológ sa potom posadí za stôl a z koženej aktovky vytiahne zabalený sendvič. Vždy si nechával jeden v zásobe pre istotu. Keď bol nervózny, hlad ho premáhal ešte viac. Keď ho začne rozbaľovať, zvuk alobalu upúta Heleninu pozornosť. Tá si konečne odkryje oči a to práve vo chvíli, keď má on ruky na sendviči a chystá sa doň zahryznúť. Zastaví sa.

      „Ja ...ja..., do kelu!“ vykríkne. Nahnevane odhodí sendvič do koša, poberie si všetky svoje veci a zberá sa na odchod, smerom k chodbe. Pri vstupných dverách sa stretne s Jamesom, ktorý sa práve vrátil z návštevy u Boba.

      „Čau, Stevie, kam sa tak ponáhľaš?“ pozdraví sa mu.

      „Choď do čerta!“ odpovie patológ a pokračuje svojou cestou.

       Luke Mc January pochopil za necelú minútu, že tá veselá, štebotavá dáma, ktorá vedie Spring, pekná a pestovaná päťdesiatnička, Sally, bola pumpárová žena. Vzal si izbu na celé obdobie trvania Lobster’s Festivalu. Trochu si poklebetil s pani Sally a preštudoval si mapu oblasti zavesenú v malej hotelovej hale tak, aby si zapamätal najdôležitejšie miesta. Potom sa odobral do svojej izby. Zdala sa mu malá ale príjemná. Dvere izby boli polo-pancierované a okná mali dvojité sklo. Takisto s radosťou skonštatoval, že súčasťou zariadenia boli dve veci, ktoré veľmi potreboval, stôl a bar. Otvoril bar, aby skontroloval jeho obsah a zistil, že v mraziarenskom boxe boli už pripravené aj kocky ľadu. Potom si vzal neodmysliteľný šejker a prísady na prípravu svojho obvyklého nápoja, ničivého, silného koktejlu, ktorý kedysi pokrstil “L.M.J.”. Popíja koktejl a medzi jednotlivými dúškami si rozbalí tých pár vecí, čo má so sebou a opatrne ich usporiada v skrini a v bielizníku. Keď ukončí usídľovanie, pod posteľ si uloží kufrík s drahocenným obsahom. Sú v ňom doklady. Potom sa posadí za stôl, aby si aktualizoval denník. Keď zatvorí zošit pozrie na telefón. Ako vždy, keď príde na nové miesto, je v pokušení obvolať niektorých svojich známych. Ale potom si povie, že už im príliš dlho nevolal a upustí od toho. Natiahne sa na posteľ, aby dopil svoj L.M.J. a s úsmevom si pomyslí na pumpára a nato, ako zareagoval keď videl obrázok na tienidle v aute. To bolo len ďalšie potvrdenie jeho teórie, že jeho starý trik, vyvolať zvedavosť, stále funguje. A navyše je aj oveľa účinnejší, ako ísť medzi ľudí a priamo sa pýtať. Tento trik sa naučil, na jednej svojej chybe. Raz, keď sa príliš vypytoval, stupil niekomu na otlak a dostal veľmi nepríjemnú odpoveď. A tak teraz vrhol svoju osvedčenú návnadu a vedel, že skôr či neskôr sa nejaké ryby chytia, bola to len otázka trpezlivosti. Luke potom usúdil, že skutočnosť, že pumpár ho poslal do motela svojej ženy, bola ďalšia šťastná okolnosť. Pretože ženy, ak ich správne usmerníte, vedia byť niekedy veľmi radorečné. Povedal si, že tentokrát musí byť opatrný, pretože už sa niekoľkokrát sklamal. Pumpár naň však pôsobil dojmom, že veľmi dobre pozná človeka na fotografii. Mohlo sa jednať aj o podobnosť. Ale na rozdiel od svojich počiatočných očakávaní tu bola vysoká pravdepodobnosť, že sa tentokrát trafil do čierneho. Alebo aspoň veľmi blízko. V duchu sa usmial a zatvoril oči, aby sa trochu uvoľnil. Sľúbil si, že neskôr musí zájsť na pizzu a na pivo do miestneho pubu. Na takýchto miestach sa častokrát stačí len započúvať do krčmových rečí a človek získa zaujímavé informácie...

       Po celý zvyšok dopoludnia, a aj časti odpoludnia, sa Helen a James neúspešne pokúšali nájsť nejakú logickú niť, stopu alebo aspoň indíciu.

      „Len včera mi to Stevenson povedal zo žartu. Ale dnes mám fakt pocit, že som uprostred nejakej epizódy Aktov X“,…“ povie odrazu Helen celá demoralizovaná.

      „Jediná vec, ktorou som si istý je, že včera v noci si tu, našťastie, nebola. Všetko ostatné nie je až také dôležité ...“ odpovie James vážne a ona vážne prikývne. Tušil, ako hlboko trpí a mal nutkanie objať ju. Ale po včerajšom incidente si nebol až taký istý, že aj ona by chcela to isté. A potom, čoskoro sa začnú vracať agenti. Ak by ich niektorý z nich prekvapil v takej chúlostivej situácii, k problémom by sa pridali ešte aj komplikácie.

      „Čo urobíme?“ opýta sa Helen ticho.

      „To by som chcel vedieť aj ja, prisahám“ odpovie on sklamane.

      „Možno by sme sa mali fakt obrátiť na Bureau, čo myslíš?“ navrhne potom ona, keď usúdi, že už vyčerpali všetky možnosti. James sa pozrie von z okna a uvedomí si, aký je frustrovaný.

      Ak by nemali všetky tieto problémy, toto mohol byť krásny slnečný deň. Jeden z takých, kedy hodno po práci naložiť celú rodinu do auta, vybrať sa k moru, a poriadne sa vykúpať. Aj keď je práve december. A potom si dať jednu dobrú, superpizzu. Nerozhodne si povzdychne.

      „Myslím, že by to veľmi nepomohlo. Zjavne tu došlo k niečomu, čo presahuje naše chápanie. V hre sú nejaké veľmi mocné sily, ktoré nedokážeme kontrolovať. A ktoré pôsobia odniekiaľ z tieňa. Stevenson má pravdepodobne pravdu. Asi by naozaj bolo najlepšie predstierať, že sa nič nestalo ... „ navrhne.

      „Dobre vieš, že to nejde. Určite, skôr či neskôr, táto story niekde vyjde najavo a potom nás niekto požiada, aby sme vysvetlili, čo sa stalo,“ namieta Helen.

      „Práve naopak, mne sa zdá, že nech už je za tým hocikto, robí všetko preto, aby zničil všetky dôkazy o tom, čo sa stalo. Ba dokonca si myslím, že ak by sme tento príbeh nejako zverejnili, ten niekto urobí čokoľvek, aby nás zosmiešnil, alebo v horšom prípade aj definitívne umlčal. Až na túto záhadnú krabičku, ktorá je zatiaľ iba prázdnou a bezvýznamnou schránkou. Teda až pokiaľ sa nepreukáže opak. Ale inak nemáme v rukách vôbec nič . A okrem toho, ak táto záležitosť vyjde najavo, budú nás vyšetrovať, prečo sme si dali vyfúknuť takto hlúpo všetky dôkazy“ vysvetlí James.

      „A Harry? Ak by bol niečo videl?“ Ak by začal rozprávať, aspoň by nám pomohol objasniť niektoré veci. Nakoniec na jeho bicykli aj na udici bol ten istý prášok.“

      James si pomyslel na čudné správanie sa svojho syna a zachmúril sa.

      „Jeho z toho musíme vynechať. Nech sa mu už stalo čokoľvek, chcem, aby na to čo najskôr zabudol.“ vyhlásil.

      „Ale predsa len nejaké spojenie musí existovať! A potom, úprimne povedané, nechápem, ako sa mu podarilo vyhnúť sa zhubným

Скачать книгу