LITMIR.BIZ

Скачать книгу

— A vy tiež k nám neprídete.

      Tomáš — Akože? Sú sviatky, zišli sa deti.

      Kata — Nám neprichodí. Chudobný človek kedyže, ak nie na sviatky, je so svojou čeliadkou?

      Palčík — Viem, viem. Aj nás robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť. (Katke.) No a Katka že sa ako má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?

      Valach — To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa ... (Ženy zapália lampu.)

      Eva — Ešte stačí. Zatiaľ jej je dobre.

      Kaňúrik — Ej, čože je prvô do gazdovstva chudobnému človeku?

      Palčík — Nie tak ako my. Nemáme deti, nemáme ani potechy. A teraz by sa nám už zišla pomoc.

      Mara — A keď ich nemáme, musíme sa dáko inak obstarať.

      Kaňúrik — Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď aj päť vnukov. (Smiech.) A úfanie!

      Eva — Starigáň! (Pacne ho po ústach.)

      Kaňúrik — My by sme vám potisli chleba!

      Palčík — To by nám odrazu aj veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.

      Mara — Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.

      Eva — A keď ho Pán Boh požehná, či ho mám zadrhnúť?

      Kata — Len nech sú zdravé ...

      Tomáš — Tak je, mati moja ...

      Palčík (s neobyčajnou účasťou) — Nuž a Zuzka kdeže je?

      Kata — Viete, že sú naše deti po službách.

      Palčík — Nuž ale vás len kukla tieto dni?

      Kata — Ozaj len nakukla.

      Mara — Prejde vše aj pol roka, kým ju vidíme.

      Kata — Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.

      Mara — Veď to už bude dievka na vydaj!

      Kata — Len by bolo za koho.

      Katka — A prázdno vrece nikto neuchytí...

      Valach — Ako som ja teba!

      Katka — Mohol si ma nechať, bola by sa vydala ...

      Valach — Za krajšieho šuhaja, podľa nôty.

      Palčík — Ako sa dráždia. Nuž a inak akože sa máte?

      Tomáš — Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú aj od chudobného človeka . ..

      Palčík — Veď aj Ondrík zarába.

      Kata — A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. Aj na ten dohán, aj vypiť.

      Tomáš — A kdeže sú háby, obuv, dávky obecné, cirkevné ...?

      Mara — A Zuzka koľkože pláce má? Na mesiac je, či na rok?

      Kaňúrik, Valach (odchádzajú) — Dobrého zdravia vám!

      Ondriš (tiež sa obliekol).

      Tomáš — Už idete, deti?

      Eva, Katka — Už, už. Dobrú noc vám. (Odchádzajú.)

      Mara — Dobrú noc vám všetkým.

      Palčík — A na tanec ktoríže pôjdete?

      Anka — Ja by šla, ale ma nepustia.

      Palčík — Ty ešte stačíš.

      Kata (vyprevadila do dverí) — Na mesiac je ... Nová gazdiná, nuž len som ju — ako sa jej bude vidieť.

      Ondriš (odchádza) — Čo títo len k nám prišli?

      Tomáš — Ideš aj ty?

      Ondriš — Idem. (Odíde.)

      Výstup tretej

      Tomáš, Palčík, Kata, Mara, Anka

      Anka (číta si).

      Kata — Po päť zlatých má. Ale keď to len na tie háby veľa načim.

      Mara (vzdychne) — Hej, veľa, ver‘... My o tom nevieme, starý môj.

      Palčík — Vďačne by sme my to vynaložili na vlastné, keď aj tak musíme cudziemu vydávať ...

      Mara — Nuž a tak Zuzka ani na tanec nepôjde dnes večer? Azda ju len pustia.

      Palčík (určito) — Ja by som sám ľúbil, aby ona šla dnes na tanec. Pôjdeme aj my kuknúť.

      Tomáš — Ona by šla, ale či ju gazda pustí.

      Kata — Keď vy chcete, nech by šla. Na vašu žiadosť, keby som ju šla pýtať ...

      Tomáš (do reči) — Dostaneš po nose.

      Palčík — Ale len na takéto sviatky ju môžu pustiť na trochu zábavy.

      Kata — Tam by sa trochu poveselila. A to by jej aj tá práca inak šla od ruky.

      Mara — Kdeže sa má schodiť mladá čeľaď, ak nie na tanci?

      Kata — Ona sa neťahá. Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Služba ťažká, ono mladé, ešte nemá ani osemnásť rokov.

      Mara — Ale veď ju gazda pustí, len aby šiel niekto po ňu.

      Kata — Má kto ísť. Anka, choď po Zuzku, aby sa šla obliecť, že pôjde na tanec. A ak by si bola treba, ostaň ty tam.

      Anka — Je už tma, ja sa bojím. I ja sa chcem dívať na tanec.

      Mara — Ty sa ešte máš kedy, dievka moja.

      Palčík — Len choď, poslúchni mater.

      Mara — Zuzka aby prišla domov, obliecť sa, pôjde na tanec, že si my žiadame.

      Anka (trucovito) — Ja nejdem! Je tma, aj veľký sneh. Ja sa bojím.

      Kata — Ideš? Ja ti dám báť sa! Kdeže je tá metla? Hneď ťa vyčešem ňou. Ideš? (Durí ju.)

      Anka — Načo to aj prišli k nám?

      Kata — Keď ti kážem, iď! Nehnevaj ma na tento deň. Ideš ho? Keď ja nijakej pomoci nemám od tohto dievčaťa! (Anka sa oblieka.) Tri som vychovala, tie ma počúvali ako treba, a z tohto bohviečo

Скачать книгу