Tichá voda - Martin Kukučín

Скачать книгу

sa na mňa veľmi smutne. Mne šlo skoro do plaču, hoci som nevedel, prečo. “Na fašiangy bol tanec —- nešla tancovať. Na priadkach nepozrela na mňa. Na Trojicu som jej kúpil srdce. V druhý deň ráno tu som ho našiel na obloku. A vidíš, mne je vonkoncom...“ Tu sa obrátil k varštati preberať sa medzi hoblíkmi. “I keď sa ideme stretnúť, nuž ma na strelenie obíde...“

      “Taká je to, taká ver‘!“ pokýval som hlavou veľmi rozmrzený. “Ale ty sa neozri — nech si tam robí, čo chce.“

      “Veď ja som tiež tak, že sa neozriem: ale tuto!“ Položil si dlaň na prsia. “To ti rozkazuje! Ja vonkoncom nemôžem — i proboval som...“

      Nerozumel som dokonale, čo má byť to “tuto“, iba som šípil, že to bude čosi veľkého. A opytovať som sa nemohol. Chvíľa bola privážna na také otázky.

      “Nuž vieš ty, čo urobíš?“ pokračoval veselšie. “Tu je táto stužka. Dal som za ňu toliar na jánskom jarmoku. Ty ju položíš vašej Žofe do spevníka. Ale k pargamienam, aby ju našla! A potom mi povieš, čo ona...“

      Nechápal som, načo jej dáva stužku. Azda

      aby od matere dostala, že ju ukradla niekde. Ale

      Žofe uverí, že ju neukradla. Mne by neuverila...

      “A nepovedz nikomu, od koho je. Iba Žofe,

      ale iba naveľa, naveľa. A povieš mi, čo povie. Či hej?“

      “Vezme si ju!“ rozhodol som ja.

      “Naozaj?“ zvolal Martin a tvár mu bola vysmiata. “Kiež by si nezlyhal! A čo povie, dobre si zachovaj. To mi prídeš povedať!“

      Teraz sa mi rozjasnilo, že stužku jej dáva len tak. Ja sám som sa neraz zavďačil tým alebo tým, koho som mal rád. Tak Cigánovi nášmu, keď mi povedal “mladý pán“, daroval som otcovu drevienku. Dosť sa jej nahľadal, no nemohol nájsť. Tak i Martin chce Žošu podplatiť, aby sa ozrela oň, aby ho neobchádzala, keď sa má s ním stretnúť. A mala veru za čo! Stužka, o akej sa Žofe nikdy nesnívalo. Farby, ohnivá červená, žltá a belasá, len tak z nej kričaly. Niet takej lásky v našej dedine, aby sa nedala takou stužkou priviazať. Martin sám to musel tušiť. Oči mu horely túžbou a nádejou.

      “A môžeš jej i na oči vyhodiť, prečo ma nechce,“ pokračoval Martin. “A príď mi povedať, čo povie...“

      Kapitola 2

      Bolo mi akosi veselšie. Vľúdnejší na mňa neboli, ale aspoň jednému človeku bol som užitočný. Brnovmu Martinovi. Život mi nebol taký prázdny.

      V nedeľu sestra nemálo sa podivila, keď v spevníku našla stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený, ale zato som striehol, čo sa ide robiť.

      “Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!“ volala na mater do kuchyne.

      Mať vošla do izby a usmievala sa so stužky na dcéru. Veru tak! Kým som sa ja učil “rosa — rosae“, za ten čas Žoša vpratala sa materi do srdca. Mať otrela si dlane o zásteru a vzala stužku do ruky.

      “Nová, celkom nová,“ povedala. “A pekná veru — no! Len kde si ju, dievčička, vypriadla?“

      “Tuto bola, ľaľa — tu som ju našla.“

      “Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložil?“

      “Ja neviem,“ odpovedala určite.

      “Už to ty budeš najskôr vedieť.“

      “Ja veru nie...“

      “Ja tobôž, a tamten,“ ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú stranu, kde som ja sedel, “ten ani tak! A otec,“ vzdychla si, “ten by ti ju ver‘ nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša.“

      “Tak nevieme, kto!“ zvolala Žofa a zasmiala sa.

      “A ani nešípiš?“

      To sa mať opýtala šepky, presvedčiac sa, či ja nečujem. No ja som hľadel do nemeckej čítanky, ako by mi bol oči do nej prišil.

      “Iba ak Ondráš Chovanovie...“

      Tu sa Žoša zajakla. Bola červená ani pivónia. Tvár jej aj ináč sa ligotala, lebo ju šuchla umastenou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy, no teraz ako by bola osvietená, tak jej žiarila.

      Mať neodpovedala nič, no jej tvár dokonale prezradila, že je spokojná.

      Mne šlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, ako hovorí s ňou a so mnou! A jej všetko po vôli! A iba jej žičí, a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeľadník! Len pred dvoma týždňami vypásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vyťahal zemiaky, že ho richtár chcel dať na mušky. Furmanom, čo u Žida kŕmili, vyťahal všetky lôniky, takže im kolesá pospadúvaly, sotva že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa veľmi ľahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mať nič nepovie! Ešte sa usmeje...

      A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to všetko narafičily matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodievala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch spolu chodievaly a volaly sa “kmotrička moja úprimná“. Azda i rozóliš píjaly, ako už na oldomáš... To som ja nevedel, ako nevedela Žoša, ani Ondro Chovanovie. Sišli sa a sami od seba začali, a matere sa smialy a prikyvovaly hlavami.

      Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla doň stužku. Ja som sedel za stolom učupený. Pozeral som na Žošu — nie, obdivoval som ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala? Vlasy mávala krátke, že mať vždy šomrala, že “ich azda myši obhrýzly“, postavu trochu prihrbenú, i tvár celkom bezvýraznú, farby trochu tmavej. A teraz aká dievčica rúca! No, šumná je, šumná... Ba kedy tak opeknela, veď včera nebola vari ešte taká... A vie, potvora, že opeknela. Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hľa, ako ide izbou - ani pávica!

      Cítil som sa poníženým, opovrženým pri nej. Nie div, že mať len ju cifruje, len ju rada vidí.

      “Ako chce,“ tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý za jeho rukávom. “Ako chce, veď i ja budem kedysi veľký a tiež budem pyšný...“

      Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci.

      Ondro Chovan má halenu samá cifra — košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú s druhej strany iní — Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoci dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Sostúpil s lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tisne sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rehtí, ako by bol neviem čo vykonal.

      “Len čo sa im páči na ňom?“ hútal som za otcovým rukávom. “Ja by ho zaraz otrávil...“

      Martin Brna tiež sedel medzi mládencami, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Ta na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hociktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty pristaly mu krásne,

Скачать книгу