LITMIR.BIZ

Скачать книгу

      „Tí predošlí boli zväčša starí, zasmušení mužovia, tento je ozaist protivou jejích.“

      „Vidíš, že sa ti ľúbi!“

      „A či získal si aj spokojnosť Vašej Vysosti? “

      „Úplne. Jeho prednáška je samý život. Za pár týdňov som si viac pri ňom osvojila, nežli pri predošlých za roky.“

      „To ma teší, Vysosť; teší tým viac, že vážnej mysli Vašej Vysosti zodpovedá umenie a veda a Vysosť Vaša teraz bude spokojná a blažená.“

      „Ja v skutku po prvýraz cítim sa blaženou v živote. V tomto učiteľovi našla som anjela potešiteľa, s ním zavítal pokoj do skormúteného srdca môjho, v ňom poslal mi Bôh vysloboditeľa v kríži, oblažiteľa v samote.“

      Tak švitorila Anna Petrovna starej duenne, vesele si zanôtiac na to:

      „Zostaň, zostaň, chłopcze lubyj;

      Ne pochoty mojej zhuby“

      zmizela v stromoradí.

      Duenna povážlive krútila hlavou.

      Mladý, spomínaný učiteľ bol každodenním hosťom Anny Petrovny aj mimo hodín vynaučovacích. Veď ona tak bola blažená, že mala aspoň koho toho vôkol seba v tejto cudzine a samote. A s mladým učiteľom skutočne radostne a vesele míňaly sa hodiny kňahyne. Jeho ritýrská postava okúzlila kňahyňu, jeho čistá francúzština bola jej ľúbou zábavou.

      V besiedke, stojacej v odľahlom mieste záhrady, sedí, ač už mesiačik vyšiel, i teraz Anna Petrovna s obľúbeným svojím učiteľom. – V prírode milá tichosť panuje, len srdce Anny Petrovny jakosi silne bije; príroda podobá sa raju v sriebornom svetle blädého mesiačka, srdce Anny Petrovny cíti rozkoš nebeskú v spolku muža tajomstvenného. Vždy dôvernejšie a milšie plynie jích rozhovor, medzi nimž švárny učiteľ už pár razy pritisknúl sňažnú rúčku kňahyne k ústam svojím.

      A div to, ako vypráva jej ten múdry učiteľ o rodnom kraji, jak zná dávny stav i terajšie položenie Russka! – „Samo nebe – pomyslela si blažená kňahyňa Anna Petrovna – poslalo mi muža tohto!“ A jak líči on karakteristične odvažnú, pyšnú, geniálnu Katarinu Alexejevnu, terajšiu panovnicu Russka, veliteľku, ba tyranku i jej slobody, jej osudu, jej života! Vznešený, nevyrovnaný to muž!

      Má to ten slabý lesk mesiačika na ľudské srdce veľkú moc; má to ten tichý dojem večerní na dušu našu veľký vplyv. To dokázalo sa i pri Anne Petrovne.

      Čo ďalej to sladšie a sladšie plynuly slová učiteľové, v jej srdce; čo ďalej to viacej vnikaly jej v srdce až do najhlbšej hlbiny duše reči jeho, ale čo ďalej, to viacej rozohnil sa i on u boku jejej; čo ďalej to stával sa výrečnejším, zanímavejším, až razom klesnul na kolená k nohám kňahyne a vyznal jej svoju vrelú, nevýslovnú lásku.

      Učiteľ kľačal a zavrel oči, sklonil hlavu, akoby odsúdený očakával smrtedlnú ranu a s ňou koniec svojho života; Anna Petrovna sklopila tiež zrak, nehnula sa, mlčala a divo, potrhano pozerala pred seba.

      Viem, že každému ctenému čitateľovi napadne tu nerovnosť stavu medzi učiteľom a kňahyňou a možno, bude si mysleť, že táto záhadka zdržiavala i Annu Petrovnu, aby ho nevyslyšala. Ale sú i takí, ktorí znajú, že láska nezná žiadných otázok rodu a stavu, nezná žiadneho rozdielu panujúceho u chladnej mysli ľudskej; a k tomu, naša Anna Petrovna nepatrila nikomu, ako i jej nepatril nik; srdce jej ale už háralo po splynutí so srdcom vrelým; čo div teda, že zrak jej razom vyjasnil sa, že po obličaji rozlial sa blažený úsmev a že razom octnula sa – v náručí učiteľovom? – Tak otvoril sa v nadšenosti mužovi mohútnemu, nežný, ľubovonný kvet srdca pannenského kňahyne Anny Petrovny.

      Oblažený muž vztýčil sa, ulapil kňahyňu za roku a pevne pozerajúc jej v oči, prehovoril: „Veliteľko! vďaka, vrelá vďaka ti! Ty mešťanskému, nízkemu učiteľovi otvorila si svätinu srdca svojho, láska tvoja k osobe mojej je pravá, neocenitelná, dovoľ, abych predstavil sa ti aj ohľadom stavu, jako muž priazne a ruky tvojej hodný. Anno Petrovno, ja tvoj učiteľ, tvoj miláčok, som knieža Karol Radzivil!

      „Palatín Vilny?“ vykríkla deva blažená.

      „A korunný vojvoda Litvy!“ – dodal on.

      Ešte vrelejšie, nežli prv splynuly dve srdcia spolu, objalo sa štvoro ramien, a potkalo sa štvoro rtov vo vrelom bozku.

      Po prelietnutí prvého blaženého dojmu slovil Radzivil k Anne Petrovne: „Ľubá moja! keď už jako v učiteľovi videla si anjela potešiteľa vo mne, teraz ako knäz, a milenec tvoj, dovoľ, abych stal sa i anjelom vysloboditeľom tvojím. Ty nesmieš v najkrajšom veku mladosti svojej hynúť tu v púšti cudziny, ty určená si inému životu, ty hodná si iného osudu. Ty stvorená si na trôn, a máš i nároky naň. Dnes stala si sa kráľovnou srdca mojeho a srdce toto, ja učiním ťa veľmocnou panovnicou russkej ríše. Berla tá, ktorú ti Katarína zločinom vyrvala, musí prísť do tvojej ruky, a z pod svevolnej ruky Kataríny vymkni sa hneď. Ja ťa vyvediem z nevoľného žalára tohto, a kým prijde čas verejného slavného povýšenia tvojeho, ukryjem ťa v svätom, Kataríne neprístupnom Ríme. Vlož ruku do rúk mojich a ja ti prisahám, že sa nie len pomstím na tyranke tvojej, ale že ti aj dopomôžem k dedictvu trôna, právom tebe prisluchajúcemu.“